Život Prešova
online
online
Legenda dokumentárnych filmov Pavol Barabáš má 60 rokov
13.09.2019 Trenčín
Trenčín/Bratislava
13. septembra (TASR) - Slovenský režisér a scenárista Pavol Barabáš
nakrútil desiatky dokumentárnych filmov z najodľahlejších oblastí sveta.
Jeho snímky spája vždy silný príbeh, doposiaľ neobjavené čarovné miesta
a neuveriteľné výkony ľudí v extrémnych podmienkach. V piatok 13.
septembra sa oceňovaný filmový tvorca Pavol Barabáš dožíva 60 rokov.
"Túžil som spoznať najvyššie hory sveta, precestoval som západné Himaláje, Hindúkuš, Karakoram aj čínsky Pamír. Tam som pochopil, že ľudia pod horami vyznávajú rovnakú filozofiu života - je to skromnosť, pokora a pomoc všetkým, čo sa v horách pohybujú," uviedol cestovateľ.
Režisér má za sebou množstvo objavných expedícií, od nájdenia civilizáciou nedotknutých ľudí doby kamennej v pralesoch v Novej Guinei, cez spolu objavenia megajaskyne na venezuelskej stolovej hore Chimantá až po absolvovanie prvého prechodu Ellsworthovho pohoria v Antarktíde. Nakrúcal v neprístupnej divočine, dravých riekach, na ľadových štítoch a hlbokých jaskyniach, ďaleko od civilizácie.
Pavol Barabáš sa narodil 13. septembra 1959 v Trenčíne ako najmladší z troch súrodencov. Už v detstve bol odvážny.
“Každú nedeľu sme chodievali spolu do bojnickej zoologickej záhrady. Manželka mu nachystala omrvinky pre kačičky, veľmi ho bavilo kŕmiť ich. V tomto čase sa začali aj jeho objaviteľské cesty. Mal len tri roky, keď sám vliezol do autobusu. Myslel si, že všetky chodia do zoo. Našli ho až voľakde v Necpaloch, policajti nám ho priviedli domov," zaspomínal si na synove túlavé topánky jeho otec Jaroslav Barabáš.
V rodine okrem lásky k prírode získal Pavol aj vzťah k technike. K fotografovaniu mali blízko otec aj dedo Barabášovci.
Budúci filmár vyštudoval zvukovú a obrazovú techniku na Vysokej škole technickej v Bratislave. Na škole bol jeho profesorom horolezec Jozef Psotka. Práve on ho "zaštepil láskou k dobrodružstvu.“
"Vyrastal som v období, keď sa začínalo československé himalájske dobrodružstvo. Hltal som každú správu o našich horolezcoch, v 14- tich som vstúpil do horolezeckého oddielu, to obdobie som veľmi intenzívne prežíval vo Vysokých Tatrách," uviedol Pavol Barabáš v jednom z rozhovorov. Už ako študent robil nosiča na Zbojnícku chatu. Rád kreslil aj vtipy.
Filmovanie mal v pracovnej náplni v Športfilme, kde istý čas pracoval. Odtiaľ ho vyslali na olympiádu v Seattli, na majstrovstvá sveta v rôznych športoch. Neskôr robil v reklamnej agentúre a tam dospel do štádia, keď chcel zviditeľniť ľudí, ktorí dosahovali perfektné výsledky vďaka tvrdej sebadisciplíne, ale nikto o nich nevedel.
Tak vznikli Barabášove prvé dokumenty o skialpinizme, horskej službe či horolezcoch. Istý čas mu filmy nepremietali.
"Keď Mečiar ako predseda vlády organizoval výstup na Everest, oslovil ho, aby vyniesol vlajku na vrchol. Keď už boli v troch štvrtinách cesty, dozvedel sa, že nejde o vlajku Slovenskej republiky, ale o vlajku politickej strany. Tak sa obrátil na päte a vrátil sa dole. Spôsobil si tým problémy. Všade po svete sa jeho filmy hrali, ale doma nie", poznamenal otec režiséra.
Pavol Barabáš sa preto rozhodol založiť svoje produkčné štúdio K2, ktoré sa orientuje sa na vlastnú tvorbu. Vyrába aj TV seriály. Takým sa stal aj 26-dielny dokumentárny seriál Radosť zo života.
Z tvorby režiséra vynikli filmy Karakoram Highway (1995), Cez divoký Baltistan (1995), 80 metrov pod vrcholom (1997), Budhizmus na streche sveta (1998).
Filmom Tajomné Mamberamo (2000) sa Barabáš prvý raz zúčastnil na festivale Envirofilm v roku 2001 a hneď si odniesol hlavnú cenu - Grand Prix festivalu. Z toho obdobia pochádzaj aj snímky Expedícia Sibír (2001), Mustang (2001).
Krásy Slovenska zachytil vo filmoch o našich veľhorách - Tatry mystérium (2003), Premeny Tatier (2006), Vysoké Tatry - divočina zamrznutá v čase (2007).
Divákov zaujal aj ďalší dokument Bhután - hľadanie šťastia (2008), kde namiesto hrubého domáceho produktu presadzuje kráľ hrubé domáce šťastie. Divácku obec zaujala aj snímka Mongolsko v tieni Džingischána (2010). Na tejto expedícii sa zúčastnil aj filmárov starší syn Juraj Barabáš.
Za svoje filmárske umenie v snímke Sloboda pod nákladom (2016) si Barabáš opäť vyslúžil hrsť ocenení, a to z Kanady, Poľska, Španielska či Argentíny. Medzi najprestížnejšie patrí to z Medzinárodného festivalu alpských filmov (Festival international du film alpin, FIFAD) vo Švajčiarsku, kde si film odniesol najvyššie ocenenie Diable d’Or v kategórii Svetová kultúra.
V kinách zarezonovala aj snímka Tieň jaguára (2018). Vo svojom ostatnom dokumente Svetotzár Stračina (2019) vzdal Barabáš poctu významnému slovenskému skladateľovi.
Pavol Barabáš je držiteľom Ceny Ruda Slobodu, ktorá sa udeľuje za audiovizuálne dielo z oblasti hranej, dokumentárnej alebo animovanej tvorby. Rovnako aj prestížneho ocenenia Krištáľové krídlo v roku 2003 v kategórii Divadlo a audiovizuálne umenie.
Za dlhodobý prínos do audiovizuálnej tvorby s environmentálnou tematikou mu na 12. Medzinárodnom festivale filmov o životnom prostredí (Envirofilm) v roku 2006 udelili Cenu Únie slovenských televíznych tvorcov a Literárneho fondu za dlhodobý prínos k audiovizuálnej tvorbe s environmentálnou tematikou.
O rok neskôr ho ocenili Cenou ministra kultúry SR za film Vysoké Tatry - divočina zamrznutá v čase. Na medzinárodnom festivale Ekotopfilm 2007 získal prestížnu cenu prezidenta SR za film Tepuy.
Zviditeľnil sa aj ako spoluautor knihy Spod krošne veselo i vážne (1991). Dokumentarista Pavol Barabáš v minulosti odovzdával svoje profesionálne poznatky a skúsenosti pri práci s kamerou aj mladým reportérom Obrazovej redakcie Tlačovej agentúry Slovenskej republiky.
"Túžil som spoznať najvyššie hory sveta, precestoval som západné Himaláje, Hindúkuš, Karakoram aj čínsky Pamír. Tam som pochopil, že ľudia pod horami vyznávajú rovnakú filozofiu života - je to skromnosť, pokora a pomoc všetkým, čo sa v horách pohybujú," uviedol cestovateľ.
Režisér má za sebou množstvo objavných expedícií, od nájdenia civilizáciou nedotknutých ľudí doby kamennej v pralesoch v Novej Guinei, cez spolu objavenia megajaskyne na venezuelskej stolovej hore Chimantá až po absolvovanie prvého prechodu Ellsworthovho pohoria v Antarktíde. Nakrúcal v neprístupnej divočine, dravých riekach, na ľadových štítoch a hlbokých jaskyniach, ďaleko od civilizácie.
Pavol Barabáš sa narodil 13. septembra 1959 v Trenčíne ako najmladší z troch súrodencov. Už v detstve bol odvážny.
“Každú nedeľu sme chodievali spolu do bojnickej zoologickej záhrady. Manželka mu nachystala omrvinky pre kačičky, veľmi ho bavilo kŕmiť ich. V tomto čase sa začali aj jeho objaviteľské cesty. Mal len tri roky, keď sám vliezol do autobusu. Myslel si, že všetky chodia do zoo. Našli ho až voľakde v Necpaloch, policajti nám ho priviedli domov," zaspomínal si na synove túlavé topánky jeho otec Jaroslav Barabáš.
V rodine okrem lásky k prírode získal Pavol aj vzťah k technike. K fotografovaniu mali blízko otec aj dedo Barabášovci.
Budúci filmár vyštudoval zvukovú a obrazovú techniku na Vysokej škole technickej v Bratislave. Na škole bol jeho profesorom horolezec Jozef Psotka. Práve on ho "zaštepil láskou k dobrodružstvu.“
"Vyrastal som v období, keď sa začínalo československé himalájske dobrodružstvo. Hltal som každú správu o našich horolezcoch, v 14- tich som vstúpil do horolezeckého oddielu, to obdobie som veľmi intenzívne prežíval vo Vysokých Tatrách," uviedol Pavol Barabáš v jednom z rozhovorov. Už ako študent robil nosiča na Zbojnícku chatu. Rád kreslil aj vtipy.
Filmovanie mal v pracovnej náplni v Športfilme, kde istý čas pracoval. Odtiaľ ho vyslali na olympiádu v Seattli, na majstrovstvá sveta v rôznych športoch. Neskôr robil v reklamnej agentúre a tam dospel do štádia, keď chcel zviditeľniť ľudí, ktorí dosahovali perfektné výsledky vďaka tvrdej sebadisciplíne, ale nikto o nich nevedel.
Tak vznikli Barabášove prvé dokumenty o skialpinizme, horskej službe či horolezcoch. Istý čas mu filmy nepremietali.
"Keď Mečiar ako predseda vlády organizoval výstup na Everest, oslovil ho, aby vyniesol vlajku na vrchol. Keď už boli v troch štvrtinách cesty, dozvedel sa, že nejde o vlajku Slovenskej republiky, ale o vlajku politickej strany. Tak sa obrátil na päte a vrátil sa dole. Spôsobil si tým problémy. Všade po svete sa jeho filmy hrali, ale doma nie", poznamenal otec režiséra.
Pavol Barabáš sa preto rozhodol založiť svoje produkčné štúdio K2, ktoré sa orientuje sa na vlastnú tvorbu. Vyrába aj TV seriály. Takým sa stal aj 26-dielny dokumentárny seriál Radosť zo života.
Z tvorby režiséra vynikli filmy Karakoram Highway (1995), Cez divoký Baltistan (1995), 80 metrov pod vrcholom (1997), Budhizmus na streche sveta (1998).
Filmom Tajomné Mamberamo (2000) sa Barabáš prvý raz zúčastnil na festivale Envirofilm v roku 2001 a hneď si odniesol hlavnú cenu - Grand Prix festivalu. Z toho obdobia pochádzaj aj snímky Expedícia Sibír (2001), Mustang (2001).
Krásy Slovenska zachytil vo filmoch o našich veľhorách - Tatry mystérium (2003), Premeny Tatier (2006), Vysoké Tatry - divočina zamrznutá v čase (2007).
Divákov zaujal aj ďalší dokument Bhután - hľadanie šťastia (2008), kde namiesto hrubého domáceho produktu presadzuje kráľ hrubé domáce šťastie. Divácku obec zaujala aj snímka Mongolsko v tieni Džingischána (2010). Na tejto expedícii sa zúčastnil aj filmárov starší syn Juraj Barabáš.
Za svoje filmárske umenie v snímke Sloboda pod nákladom (2016) si Barabáš opäť vyslúžil hrsť ocenení, a to z Kanady, Poľska, Španielska či Argentíny. Medzi najprestížnejšie patrí to z Medzinárodného festivalu alpských filmov (Festival international du film alpin, FIFAD) vo Švajčiarsku, kde si film odniesol najvyššie ocenenie Diable d’Or v kategórii Svetová kultúra.
V kinách zarezonovala aj snímka Tieň jaguára (2018). Vo svojom ostatnom dokumente Svetotzár Stračina (2019) vzdal Barabáš poctu významnému slovenskému skladateľovi.
Pavol Barabáš je držiteľom Ceny Ruda Slobodu, ktorá sa udeľuje za audiovizuálne dielo z oblasti hranej, dokumentárnej alebo animovanej tvorby. Rovnako aj prestížneho ocenenia Krištáľové krídlo v roku 2003 v kategórii Divadlo a audiovizuálne umenie.
Za dlhodobý prínos do audiovizuálnej tvorby s environmentálnou tematikou mu na 12. Medzinárodnom festivale filmov o životnom prostredí (Envirofilm) v roku 2006 udelili Cenu Únie slovenských televíznych tvorcov a Literárneho fondu za dlhodobý prínos k audiovizuálnej tvorbe s environmentálnou tematikou.
O rok neskôr ho ocenili Cenou ministra kultúry SR za film Vysoké Tatry - divočina zamrznutá v čase. Na medzinárodnom festivale Ekotopfilm 2007 získal prestížnu cenu prezidenta SR za film Tepuy.
Zviditeľnil sa aj ako spoluautor knihy Spod krošne veselo i vážne (1991). Dokumentarista Pavol Barabáš v minulosti odovzdával svoje profesionálne poznatky a skúsenosti pri práci s kamerou aj mladým reportérom Obrazovej redakcie Tlačovej agentúry Slovenskej republiky.
www.ZIVOTPO.sk
